Milujem, ale musím odísť.
Ako často ste v živote riešili takúto dilemu? Poviete si, veď ak milujem, mal - a by som zostať. Ale čo v prípade, keď tých frustrácií a nepohody je viac ako pekných chvíľ? Kedy je ten správny čas rozhodnúť sa, čo ďalej? Z mojej praxe viem, že je dôležité najskôr vyčerpať všetky rezervy, aby ste si mohli povedať: už som urobil-a, skúsil-a všetko. A dôležité je nerozhodovať sa pod tlakom. Rozhodnutie by malo byť slobodné, vtedy ľahšie unesiete následky, aké toto rozhodnutie prinesie. Možno vám bude nasledovný príbeh niečím povedomý...
Milujem ho, ale je mi s ním ťažko. Chradnem. Už dlho sa vo vzťahu trápim. Necítim sa zohľadnená. Som vypočutá, ale nič sa nemení. Vtedy rastie chuť odísť, urobiť za tým bodku. Ale potom sa stane, že zažijeme spolu niečo pekné. Vieme mať blízkosť, je to vzácne. Ideme na výlet, je nám spolu fajn. Vtedy cítim puto medzi nami a som šťastná. Vrátime sa do každodennej rutiny a je to tu zas. Zasa na to narážam, ako sa nič nemení. A moje potreby tu stále sú. Chcela by som, aby si mal ochotu hľadať so mnou riešenie. Narážam ale na odmietnutie: “O tomto sa nebudeme baviť, už som ti jasne povedal.”
To sa dá prejsť v jednej veci. Poviem si ok, tak ja sa nejak prispôsobím. Vzdám sa mojej požiadavky, skúsim sa zariadiť. Ale potom príde ďalšia vec a znova sa to zopakuje. A ďalšia. A ďalšia. Zrazu sa ocitnem v pozícii, v ktorej nechcem byť. Vzdávam sa všetkého, na čom mi záleží. Mám pocit, že strácam seba. Žijem ešte svoj život? V čom všetkom ešte ustúpim, aby som udržala vzťah? Kde je hranica? Začínam sa hnevať. Na neho, na seba....za to, že neviem urobiť rozhodnutie. Neviem sa rozhodnúť byť spokojná, lebo to pekné čo máme pre mňa znamená viac. Stále ma nahlodáva pochybnosť. Nechcem za tie dobré veci platiť takú vysokú cenu.
Ale nemám silu odísť. Lebo ťa milujem. Ako sa to dá urobiť, vybrať si seba? Je to dostatočný dôvod? Ako rozpoliť srdce, vzdať sa tejto lásky? Ako chodiť po svete s pocitom, že som odišla? Ako si odpustiť? Ako dať dôležitosť tomu, čo ma ťahá preč? Svojim nenaplneným potrebám a snom? Ako im dať dostatočnú váhu?
Ísť ďalej so smútkom v srdci, že som ťa stratila....cítiť, že milujem, ale nejde to žiť. Zraňuje ma to a bolí, keď sa o to dokola opakovane pokúšam. Vyberám si seba, už to viem. Ešte sa mi nechce urobiť to definitívne rozhodnutie, ale už viem, že ho urobím. Hľadám odvahu, zbieram silu. Ešte neviem, čo mi ju dá. Či to bude nejaký podnet zvonku, či ma niekto postrčí, alebo sa odhodlám vykročiť.
Vykročiť do ochoty cítiť bolesť zo straty a vnímať, ako ešte stále jedna moja časť volá po tebe, ale tá druhá kráča od teba.
Toto sú dilemy, ktoré ľudia často riešia. Keď sa unáhlime a odídeme skôr, ako to v nás dozreje, vracia nás to naspäť, ozývajú sa výčitky – ešte sme možno mohli niečo skúsiť...nedá to pokoj. Preto je dôležité mať v sebe jasno – naozaj to chcem urobiť, lebo sa tak rozhodujem, chcem žiť inak a s tebou to nejde, znamenalo by to kompromis, ktorý nechcem urobiť.
Alebo sa môžeme rozhodnúť tak, že zostaneme, lebo milujeme – to rozhodnutie by ale malo priniesť pokoj do duše – beriem aj deficity, s ktorými budem žiť, keďže si volím teba. Prijatie toho, čo je možné a neobzerať sa už späť za tým, čo som chcel a nemám. Niečo ale mám – a preto zostávam.
Vedomá voľba prináša pokoj.