Esencia zeme
Tento článoček vznikol už na jar, ale uverejňujem ho až teraz, nejak som naň zabudla.
Je tu jar a všade okolo nás všetko kvitne, bujnie, raší a aj v nás akoby sa prebúdzal život, slnko nám dodáva energiu a možno radostný pocit iba z čistého bytia…Možno si ani neuvedomujeme, že stačí iba otvoriť oči a byť vnímavý k tomu, čo je okolo nás a zistíme, že máme okolo seba plno podnetov, ktoré nám môžu poskytnúť podporu, keď máme práve zlý deň, alebo sa necítime práve najlepšie. Môžeme sledovať odtiene zelenej farby na listoch stromov, koberec sedmikrások a púpav na trávniku pri dome, sledovať aké nové kvietky dnes zakvitli, pozorovať kačky na vode, alebo labute ako trpezlivo sedia na vajíčkach, počúvať spev vtákov všade okolo nás vo všetkých možných tóninách, privoňať si ku orgovánu, vnímať vôňu vlhkého vzduchu keď sa schyľuje k dažďu, sledovať zapadajúce slnko nad obzorom, keď vyfarbuje oblohu v odtieňoch červenej a ružovej, ráno skoro vstať a počúvať ako sa mesto prebúdza, kúpiť si rastlinku a zasadiť ju hoci aj niekam von, kde jej nájdeme miesto a kde bude na nás čakať vždy keď pôjdeme okolo, cítiť hlinu na rukách a prejsť bosými nohami po trávniku….
Keď zapojíme všetky zmysly a spojíme sa s prírodou, máme na dosah nekonečný zdroj, z ktorého môžeme čerpať. Je tu pre nás každý deň a je tu pre každého. Nemusíme si to zaslúžiť, je úplne jedno, či sme práve nahnevaní, rozladení, smutní, alebo prekypujeme energiou, je to tu pre nás. Schopnosť čerpať z takéhoto zdroja sa nazýva všímavosť. Všímavosť voči vlastnému telu, voči vlastnému prežívaniu a voči tomu, čo nás obklopuje. Všímať si vlastné telo môže znamenať vnímať svoj dych, vnímať ako nás nesú nohy, keď kráčame, ako zapájame svaly, kde v tele cítime emóciu, ktorá nami hýbe a venovať tomuto miestu pozornosť, priložiť naň ruky a vnímať teplo svojich rúk. Takéto zastavenie, či spomalenie môže pomôcť v tom, aby sme emóciou neboli zaplavení, ale môžeme si ju uvedomovať a pozorovať. Môžeme skúmať jej intenzitu, rozmotávať klbko a skúmať, čo je pod ňou, prečo je tak silná. Môžeme vnímať, ako sme súčasťou priestoru, v ktorom sa nachádzame. Preto jogíni chodia často bosí, lebo to pomáha ku kontaktu so zemou, prepojeniu s ňou. Veľmi sa mi páči myšlienka od Sadghuru v knihe Vnútorné inžinierstvo, ktorý hovorí, že človek je prepojený so zemou, s Mesiacom, slnečnou sústavou aj s celým vesmírom. Naše bunky reagujú na zmeny prostredia. Keď sa niečo udeje mimo nás, udeje sa to v mikroskopických pohyboch aj v nás. Naše telo reaguje na zmeny počasia, vo veľmi jemných odozvách, ale my sme zameraní na deje, ktoré sú vonku, preto tieto zmeny nevnímame. Otupila sa nám táto citlivosť, ale dá sa cibriť stíšením sa a pohľadom do seba. Jogíni vedia “predpovedať počasie”, pretože vnímajú veľmi jemné reakcie svojho tela. Páči sa mi myšlienka, že všetko čo sa udeje mimo nás, sa nejak odráža v nás. Keď vyrúbeme strom, zničíme niečo v prírode, ublížime zvieraťu, ublížime tým zároveň aj sebe, pretože vonkajšie deje na veľmi jemnej bunkovej úrovni s nami niekde vo vnútri rezonujú. Myslím si, že má význam začať chodiť po svete s otvorenými očami a cibriť svoju vnímavosť….Vnímavosť k sebe samému podporuje súcit k sebe samému. Stačí iba uvedomenie…toto sa mi teraz deje….takto sa cítim. Samotné uvedomenie a sústredenie na prítomnú chvíľu, bez pokusu o hodnotenie, či je to dobré alebo zlé, pomáha prijať to, čo je….Cez prijatie toho, čo je, môžeme urobiť posun v prijímaní seba. Cez prijatie seba môžeme začať prijímať iných. Je to proces, pozostávajúci zo zdanlivo bezvýznamných, krátkych okamihov. Tu a teraz sa môžete cítiť práve tak, ako to je…a môžete sa cítiť súčasťou sveta okolo. Bez ohľadu na to, aký podávate výkon, akí ste úspešní, ako vyzeráte. Príroda sa vás na to nepýta. Môžete to urobiť práve teraz. Skúste to. Možno zistíte, že cítite pevnejšiu pôdu pod nohami, alebo záchvev radosti…alebo dojatie, možno oporu vo svojom tele…stačí iba kráčať s otvorenými očami…
Autor: Renáta Kočišová, apríl 2021